Púpavovým deťom. O živote. O jeho hodnotách. A veruže aj o vetre

Перевод книги «Детям одуванчиков» (автор Дика Кара) с русского на словацкий язык

Переводчик Jana Obertová

© Dika Kara, 2021

© Jana Obertová, перевод, 2021

ISBN 978-5-0055-8016-0

Создано в интеллектуальной издательской системе Ridero

Schyľovalo sa k večeru.

Horúčavu dňa nebadane vystriedal večerný chládok. Všetko živé si napokon s úľavou vydýchlo.

Rastliny a zvieratá sa poberali spať. Všadeprítomné mušky vylietali na večerné potulky.

A dedo púpava sa zatiaľ rozhodol porozprávať pred spaním s vnúčatami – púpavčatami.

«Kedysi dávno staré púpavy vraveli, že jednou z najdôležitejších životných hodnôt je právo na vlastnú voľbu a dobrý vietor do plachiet. Ja vám ale poviem, že všetko so všetkým súvisí. Najväčšou hodnotou je rodičovský lístoček, ktorý rastie vedľa vás.»

Púpavčatá pozerali začudovane jedno na druhé.

«Dedko, prečo rodičovský lístoček – a či to je nejaká hodnota?» spýtalo sa púpavča.

«Nevadí. Nastane čas, keď to pochopíte!» zašomral dedo.,Nuž áno, ešte je privčas, nedorástli,́ pomyslel si dedo púpava a nahlas povedal:

«Ľahnite si spať! Už je neskoro.»

Dedove slová vírili hlavou púpavčaťa a nijako nemohlo zaspať:

«Dedko, rozprávaj, no porozprávaj, o čom si to hovoril. Čo to všetko znamená? Veď čo ti to dá? Podeľ sa s nami o múdrosť!»

«Múdrosť… a či snáď hlúposť…» odpovedal hádankou dedo s privretými očami.

«Porozprávaš?» nevzdával sa vnúčik.

«Nuž teda počúvaj,» zívol dedo púpava a nenáhlivo sa pustil do rozprávania.

Na malebnom horskom svahu žili púpavy. Tieto dobroprajné stvorenia boli rozmaznávané čistým vzduchom a neprestajnou materinskou opaterou slnka.

Púpavčatá sa už v apríli, len čo zišiel prvý sneh, družne predrali na svetlo sveta a žili si pre vlastnú potechu. Radovali sa z nich zvieratá, vtáci a hocijaký pocestný. Rozdávali svetu žiarivé úsmevy otáčajúc svoje hlávky k slnku, a úprimne sa tešili z každého dňa.