„Ja som na to docela zabudol!“ vykríkne Rázvora.
„Pravda je, veď mu otec na smrteľnej posteli povedal o nej!“ zvolá zase Štrngeľ.
„Ach, ach, tak predsa ani zmok, ani zbojníci, ale poklad“ – pokrútil hlavou aj Ondrej.
„Náš Lipnický truhličku vyňal, otvoril; – ale čo v nej bolo, to krem neho a Boha nevedel žiaden duch.“
„Oj, to veru mohol aj blázon vedeť,“ preriekol Rázvora posmešne.
„Tak, tak,“ ozval sa Štrngeľ; „čože by mohlo byť? Dukáty – samučičké dukáty boly!“
„A to veru dukáty, samučičké dukáty!“ prisviedčal aj Ondrej.
„Dom Lipnického zhorel; nikto nepostaral sa o jeho vystavenie; miestisko stálo pusté a v krátkom čase zarástlo bodliačím a žíhľavou. Ľudia si dlho šeptali o tisovej truhličke, o poklade; ale že Lipnický nechytal sa do stavania nového domu, začali o tom pochybovať a pomaly zabudli na to docela.“
„Lebo vari bol blázon,“ povie Štrngeľ, „aby hneď bol dal znať o nálezku, ešte by bol kráľ pýtal tretinu.“
„Mal ten už aj vtedy muchy, ako ich má i teraz,“ dosvedčil Rázvora; „tomu človek neprejde cez rozum, čo by sto hláv mal.“
„Celých dvanásť rokov pominulo, čo na miestisku Lipnického domu rástlo bodľačie a žíhľava; za tých dvanásť rokov on sa učil a vandroval a za celý ten čas žiaden z nás ho nevidel. Mohol byť asi dvadsaťdvaročný, keď navrátil sa z vandrovky, a tu začal stavať veľký dom; vzal štyroch tovaryšov do vyhne (do šmikne) a po celej dolnej zemi predávali furmani vedrá ním okúvané, všetkým okolným pánom on okúval koče, celej dedine on robil pluhy i brány; slovom kde aká kováčska robota zkrsla, tá sa uňho stavila. – Ľudia si zase šeptali o tisovej truhličke a o poklade; niektorým snívalo sa o zbojníkoch, ako nášmu súsedovi Štrngeľovi, druhým o zmokoch, ako Rázvorovi. Aj ja som počal mysleť na tisovú truhličku, lebo som na tieto moje uši počul, keď umierajúci otec hovoril: „ostatné nájdeš v tisovej truhličke!“
Predvčerom dal ma Lipnický zavolať k sebe. „Súsedko,“ rečie mi, „sadnite si!“ a podal mi stolec. Ja si sadnem: „čo by ste, reku, radi, pán súsed?“
„Rád by som sa s vami poshovárať tak po súsedsky. – Ešte sa azda rozpamätáte na ten pre mňa smutný večer, keď som utratil otca. Okrem mňa, len vy ste boli svedkom jeho smrti a jeho slov: „tento dom a moje otcovské požehnanie nechávam tebe; ostatné nájdeš v tisovej truhličke,“ boly posledné slová môjho drahého otca. Ach, ešte cítim jeho stydnúce ústa na mojej tvári! – Vy ste slová jeho azda hore nebrali, ako ani ja, zvlášte keď som tisovej truhličky nikde nevidel a nikde nenašiel. Aj by som bol na to docela zabudol, keby som divným spôsobom nebol prišiel k tej truhličke.
Môj dom zhorel – ako viete – a sám opustený prehŕňal som sa tam v tom zhorenisku a vystieral som klince i druhé železivá na kameni vystrčenom z rozpuklého múru. V tom podá, vyvalí sa mi ten kameň a ja nájdem v múre tisovú truhličku. Plný nádeje bežím na záhumnie, aby ma ľudia nevideli, keď ju budem otvárať. Poobzerám sa ešte raz do okola a vrchnák zodvihnem – čože bolo v nej? Tu vidíte všetko, čo som našiel!“
A v tom mi podal starú, ale dobre zachovanú modlitebnú knižočku. Roztvorím ju: hneď na prvej strane stálo velikými červenými literami vytlačené: Modli sa a pracuj, a čo zarobíš, zavaruj!