Tu dumala pekná Poľka, – dumala a v duši svojej si stavala krásne svety budúcnosti. Ale kto uhádne dumky švárnej dievčiny, kto nahliadne do tých tajných plánov, ktoré si deva tvorí vo svojej samote, jestli len ona sama tieto pred svetom neodhalí. Ale nie, to ťažká vec! Keď všetko, tedy aspoň to žiadna neprezradí: to je tajomstvo, ktoré svet zvedeť nesmie; to je svätina, ktorá by bola urazená už tým púhym odokrytím. Čo Hedvika vtedy dumala, to nám nemožno vedeť – ale hádať slobodno každému. Či ale niekto práve uhádne, o to sa žiadna nestará. To je jej jedno: nech si myslí, kto čo chce: ona si tiež svoje myslí. Na čo Hedvika myslela, nehovorila. Keď by nám ale otázku predložila na hádanie: čo by sme riekli? „Na Tornallyho“ istotne všetci by sme odpovedali.
„Na Tornallyho“ a či možno na neho mysleť a pri tom si ho nevšímať, jak to robila Hedvika? Divné je srdce, divné sú túžby jeho a tajnosti často nepochopiteľné! Hedvika sa vyhýbala Tornallymu, ale si ho preca všímala. A jako všímala, to sme v letohrádku pred chvíľkou videli. Ale to je už raz povaha devy, že ona vždy opak toho dáva na javo, čo sa v skutočnosti nachodí v jej tajných ňadrách. Bolo to i s Hedvikou podobne; ona nechcela svoje myšlienky odokryť nikomu: ona si na oko nevšímala Tornallyho. A Tornally? A snáď sa niekto spýta: „čo ten robil?“ Nie súc si vedomý, prečo s ním Hedvika tak zaobchodí, trápil sa nad tým dlhší čas, mysliac si, že sa snáď Hedvika časom zmení vo svojom chovaní, ale darmo čakal! Čo si raz Hedvika umienila, toho sa verne pridŕžala. Čo on vidiac, že všetko čakanie je bez prospechu, čo deň bol smutnejší. Všetko ho mrzelo, až si umienil opustiť dom Tarnovského. Dvacaťštyri roky mu už minuly, myslel si, že prevezme svoje dedictvo, ktoré sa doteraz nachodilo v rukách Bašových. Ale prečítajúc list, ktorý mu bola Hedvika od Zuzky doručila, upúšťal od svojho úmyslu. Na to ale prišla nešťastná náhoda a ešte nešťastnejšie slová, ktoré hovorila Hedvika Bejimu. „Ona ho ľúbi!“ vždy mu to v ušiach znelo, „ja musím, musím preč!“ A kto zná, keby Beji na tretí deň nebol odišiel, či by bol niekto býval v stave prehovoriť ho, aby zostal dlhšie.
Pozrime sa len na Bejiho, jako tomu padla Hedvikina odpoveď? Jestli Tornally nebol s odpoveďou spokojný, Bejiho istotne tiež tak zarmútila, jestli nie väčšmi. Viac nemal stania a žiadal hneď o prepustenie vojvodovo, ktorý čo aj hosťov rád videl, Bejiho preca veľmi nezdržoval.
„A kam mienite teraz?“ spytoval sa ho vojvoda, keď počul, že chce odísť.
„Kam inam, jako na Muráň!“ hovoril s akýmsi hlasom žiadostivým pomsty. Hneď ale, jako by sa chcel opraviť, začne lichotiacim hlasom:
„To jest, chcel som povedať, že zrovna pôjdem do Uhorska, ak mi to bude čas dovolovať, navštívim i splnomocníka mladého Tornallyho.“
Vzpurný hlas Bejiho ale neušiel pozornosti vojvodovej, bárs to i na sebe nedal znať: i pokračoval ďalej:
„Teda na Muráň? To pozdravíte Bašu a poviete mu, že dedič muráňský sa v dosť krátkom čase na Muráň nevráti, snáď i s nejakou dedičkou, aby mu tým väčšiu radosť spôsobil.“ Pri tom pozoroval pilno tvár Bejiho, po ktorej bolo pozorovať akési divné šklbanie nervov.
„Z toho sa istotne veľmi poteší Bašo a bude vám za to povďačný!“ hovoril Beji a ústa jeho prebehol sarkastický úsmev. „Obzvlášte ale, keď takú bohatú nevestu dovedie!“ pri tom pozrel zvedavo na vojvodu.
„Kto vie, či sa mu práve bohatá zaľúbi? On ešte nespomínal žiadnu.“
„Keby sa mu bohatá neľúbila,“ skočí mu do reči Beji, „to by chudobných dosť našiel i v Uhorsku.“
„Milý môj Beji, nezáleží to vždy na bohatstve.“
„Rozumie sa, že keď je pekná a bohatá k tomu, že to má prednosť. Som ale presvedčený, že Bašo s vašou voľbou, vojvodo, bude spokojný.“
„S mojou voľbou, ha, ha!“ zasmial sa z chuti vojvoda, „veď sa ja ženiť nebudem a podobne si ani voliť žiadnu nemôžem.“
„No, ale ja myslím, že ste vy ráčil Tornallymu určiť niektorú z tých mnohých krásnych a bohatých slečien poľských.“
„To sa nedá určiť nami, to Boh ustanovil!“ povie vojvoda.
Beji chvíľu mlčal, potom ale obrátil reč na druhé veci. V jeho duši ale bol veľký nepokoj. Na inšie myslel a inšie hovoril. Dosť dlho ešte hovorili spolu s vojvodom, kým sa nerozišli.
Zločin
Ku zvykom mladého Tornallyho patril i ten, že každý deň buďto sám, alebo so svojím priateľom Tarnovským chodieval do sadov, ktoré sa široko rozprestieraly a s najbližším hájom v okolí boly v dosť blízkom spojení. Na týchto prechádzkach, jestli sa nestretol, istotne aspoň zďaleka videl krásnu Hedviku. Ale od tých čias, čo Hedviku v záhrade v rozhovore s Bejim vypočúval: prechádzky jeho vystaly. Premena táto bola nápadná a to tým viacej, že sa zo svojej svetlice ani na krok nevzdialil. Keď sa ho jeho priateľ spytoval, prečo nechodí od dvoch dní na prechádzku, hovoril:
„Kým je tu Beji, nevyjdem nikam. Nerád by som sa s ním ešte niekde sišiel!“
Keď mal Beji odísť, urobil sa chorým a zakázal sluhovi, aby žiadneho nepúšťal k nemu okrem mladého Tarnovského. Darmo sa snažil Beji odobrať sa od neho, darmo niekto k nemu prísť, každý musel opätne odísť. Sluha rozkaz prísne zadržal, bo i vojvodovi, ktorý chcel k nemu, to zamedzil, reknúc, že mladý šľachtic spí.
Jednanie Tornallyho bolo jeho priateľovi tajomstvom, ktorý si ho dľa svojho domnenia vysvetľoval, ale ostatní v zámku držali ho za nebezpečne chorého.
Sotva ale, že Beji zámok opustil, opustila i choroba Tornallyho a on dľa svojho zvyku prechádzal sa po tých istých, žltým pieskom vysypaných chodníkoch v záhrade i v sadoch, lenže sa viacej nežli predtým varoval stretnutia s Hedvikou.
„Čože sa ti to stalo Tornally,“ spytoval sa ho vojvoda, keď ho raz na jeho prechádzke stretnul. „Ty si od ktoréhosi času celkom zmenený, celkom druhej povahy. Všetci sa na teba v dome sťažujú, že žiadnemu nedôveruješ!“
„Ba, že nedôveruje,“ dosvedčila Hedvika, ktorá pri otcovi stála. „Keď bol chorý, ani len žiadneho k sebe nechcel pripustiť. Ja bych ho vtedy bola tak rada navštivila, ale jeho sluha nechcel ma za svet dnu pustiť, ačpráve brata dnu pustil.“ Tu pozrel bokom na Tornallyho, ktorý s hlavou sklopenou pred nimi stál a ich výčitky s pokorou načúval. Čo vidiac Hedvika, tiež oči sklopila a po tvári jej rumenec prelietnul, bo Tornally hlavu povznesúc, chcel niečo povedať. V tom ale ich oči sa stretly a reč jeho mu uviazla v hrdle.
„To samé i mňa stretlo,“ hovoril vojvoda. „Preca by mňa to ale tak nemrzelo, ako to, že si nás chcel opustiť beztoho, že by si sa bol so mnou poradil. A či ty vieš, v jakom stave sa Uhorsko nachodí teraz a tvoje statky, ktoré – —“ ďalej nemohol prehovoriť, bo ho v reči pretrhol Tornally.
„Viem!“ bola odpoveď jeho, „a práve preto som chcel odísť, aby som v tej veci mohol niečo urobiť.“
„A či si to dobre povážil, že v týchto okolnostiach mladému šľachticovi jako si ty, nielen že veľké nebezpečie, ale snáď i skaza hrozí. Či ty môžeš vedeť, ktorá stránka zvíťazí, abo ktorá padne? Jednej z nich sa pridáš a kto ti za to stojí, že tej pravej?“
Tornally mlčal a kráčal ani sám nevediac jako po druhom boku vojvodovom, ktorý mu ešte mnoho všeličoho napovedal a jeho cestu mu celkom z hlavy vyhnal, takže by viac na ňu snáď ani nebol pomyslel, keby sa nasledujúce nebolo pridalo o pár dní neskôr.
Tornally ako obyčajne vyšiel niekoľko dní pozdejšie na obvyklú prechádzku, na ktorej sa od tedy, čo mu vojvoda jeho odchod z hlavy vyhnal, vždy s Hedvikou sišiel, s ňou sa shováral a keď jej ihneď celkom nedôveroval – čo ju náramne mrzelo – preca ju to tešilo, že sa jej Tornally tak nevyhýba, jako predtým. Hedvika i Tornally zanechávali svoju melanchóliu a čo deň boli veselší a ich rozhovory a chovanie vzrastalo na dôveru.
„Povedz mi, Tornally,“ hovorila k nemu Hedvika, ktorá sa s ním v ten deň v letohrádku sišla znenadania, „čo sa pánu vtedy a vtedy,“ menujúc pri tom i deň i čas, „keď pán tuná tak sladko odpočíval, snívalo pekného?“
Tornally sa zamračil. Bolo pozorovať, že mu tá otázka nie je vhod.
„A prečo sa pýtaš, najjasnejšia panno?“
„Preto, že som pána tu našla a pozorujúc pána, tak sa mi zdalo, jakoby sa pán usmieval. Či sa pánovi nesnívalo o Marienke, už si si na ňu dávno nespomenul. Však ja to dobre viem, že keď pán od nás chcel odísť, bolo to len jej k vôli. – No pravda sa pánovi o nej snívalo i pre ňu chcel od nás odísť? Uhádla som?“ spytovala sa šelmovsky kukajúc na Tornallyho Hedvika.
Tornally, ktorý nebol na tieto otázky pripravený, zdal sa trochu rozpakovať, čo keď Hedvika spozorovala, tým väčšiu radosť z toho mala, a žiadala odpoveď.
„Áno, panno Hedviko, snívalo sa mi niečo, ja už ani sám neviem čo: len to viem, že to nebolo s Marienkou. Bol som šťastný, ale len do tedy, kým som sa prebudil.“
„A či by sa mi pán nezdôveril so svojím snom, nakoľko si ho pamätáš?“ hovorila trochu váhavo Hedvika.
„Poviem, veľmožná panno, ale jestli smiem prosiť, vyjdime si do sadov, ukážem panne i miesto, na ktorom sa môj sen dial. Jestli ale skutočne žiadaš, abych svoj sen rozprával: či by som chcel pannu tiež o niečo žiadať?“
„Dôvera za dôveru,“ znela odpoveď panny.
„Dobre, panno Hedviko, dôvera za dôveru. Poďme teda do sadov, jestli tvojej milosti ľúbo!“
„Poďme!“ povie Hedvika a spolu vyšli z letohrádku.
„Ale veď mi pán ešte ani svoju žiadosť nevyjavil, ktorú mám splniť,“ hovorila Hedvika. Práve prišli na to miesto, kde sa Hedvika s Bejim pred dvoma týždňami shovárala. Tornally zastal. „Máš pravdu, jasná veľmožná panno,“ a jakoby sa rozmýšlal povie: „Dôvera za dôveru panno! Či sa pamätáš, s kým si sa tu, panna, pred dvoma týždňami shovárala?“
Tvár Hedvikina sa zapálila, pred očami sa jej robily kruhy, zdalo sa jej, že sa zem pod ňou borí. So sklopenou hlavou kráčala zase ďalej popri Tornallym, ktorému sa tiež hlava krútila a spozorujúc nesnádze, do jakých priviedol Hedviku, začal si robiť výčitky, že sa mohol spýtať a prísť na niečo takého. Chvíľu mlčal. Potom ale rečie:
„Odpusť, jasná veľmožná panno, nechcel som pannu uraziť, ale…“
„Viem“, pretrhla ho Hedvika, „chcel ma pán upozorniť, aby som bola druhý raz opatrnejšou. Ďakujem pánu! Pán ma vtedy vypočúval?“
„Boh chráň, panno Hedviko, nepočúval som; šiel som náhodou do letohrádku. Panna tu stála s Bejim, ponorená v dôvernom rozhovore, že ani nespozorovala, keď som okolo vás prešiel. Čo ste hovorili spolu, to neviem, ja som zo všetkého, čo sa pamätám, len toľko začul, možno že som zle počul, tak sa mi pozdávalo jako tvoj hlas, že panna Hedvika hovorila: „Áno, ľúbim!“ viac nič neviem.“
Pri tých slovách Hedvika sa hneď zapýrila, hneď zase zbledla. Nevedela viac ani hovoriť, ani ukryť svoju rozpačitosť. Tornally to dobre pozoroval a hovoril, chtiac ju vyviesť z rozpakov:
„A že ma panna Hedvika ráčila s Marienou škádliť, dovolil som si ja tento žart, že som pannu, jako panna mňa, tiež podobným spôsobom chcel pokúšať. Pri čom som tie slová „ľúbim“ a „áno“, ktoré dľa počutia som sa nazdal, že panna hovorila, neznajúc ale na koho vlastne, alebo na čo ich vzťahuje; chcel som, jak hovorím len žartovne, na Bejiho poťahovať, čo asi na to ráčiš povedať.“
Hedvika si oddýchla, jako čo by jej centové ťarchy s ňadier dolu sňal. Ale jej vzdych zdal sa, že celú tú ťarchu na Tornallyho preniesol.
„Tak mi to pán len chcel odplatiť, čo som mu ja požičala. Mne sa to ale nezdá, že to vlastne bola panská žiadosť.“
„Áno, veľmožná panno, tá bola. Lenže som ju chcel v tom smysle panne dobrodejke predniesť, aby si ten dôverný rozhovor s Bejim, nakoľko sa pamätáš, ešte raz opätovala.“
„Ako to môže byť, že pán chcel rozhovor žiadať, keď počul len dve slová?“
„Práve tie mňa robily zvedavým, že som nevedel, ba doteraz neviem, na koho alebo na čo sa vzťahovaly.“
„A pán ich na čo vzťahoval?“ spýta sa ho nespokojne.
„Ja – ja – panno —“ hovoril drkotavo, neznajúc čo má odpovedať – „ja som ich —“
„Nuž, čo že?“
„Na Bejiho!“
Hedvika nič neriekla: okolo jej malinových úst prelietol ľahunký úsmev. Tornally tiež mlčal. Spokojnosť, ktorá sa u Hedviky zase uhostila, nezdala sa mu byť na mieste. On hľadal rozpačitosť, ako predtým, ba snáď ešte väčšiu, ale videl, že sa teraz prerátal. Medzitým prišli už skoro na kraj sadov, kde sa s hájom spojovaly, keď mlčanie Hedvika pretrhla:
„Či skoro prídeme na javište pánskeho sna, pán Tornally?“
„Sme tu, tu, panno!“ znela odpoveď Tornallyho.
„Teda tu to bolo,“ pozrúc svojím prenikavým okom na neho, spytovala sa sladkým hlasom Hedvika. „To musel byť romantický sen, v tak romantickom položení!“
„Veru román, a nič inšieho,“ doložil Tornally a ponúkol Hedviku, aby si sadla na pažiťovú pohovku, ktorá sa tu nachodila. Okolo nej boly zasadené kvety, zo dvoch strán stály po troch gaštanoch, medzi nimi sa rozkladala košatá lipa a pod ňou kamenný stôl. – Hedvika si sadla. Tornally popri nej a dívali sa do poľa, ktoré sa rozprestieralo pred nimi a v myšlienkach ako by boli zabudli na rozpravu a tu i tam mlčky spočívalo oko devuškino na krásnej tvári šuhaja, ktorému sa zdalo, že je blaženým, keď môže popri tak krásnej deve oddať sa chvíľku svojim dumkám. Ale všetka blaženosť zmizla s jeho tváre, keď pomyslel na Bejiho a na slová Hedvikine.
Podobne sa viedlo i Hedvike. I ona sa cítila byť blaženou, celý svet by bola dnes vyobjímala. Nádej, že ju Tornally preca ľúbi, ožívala v jej duši a staré blaženosti, ktoré si kedysi maľovala vo veterných zámkoch, zdaly sa jej čo deň vždy viac a viac uskutočňovať. Keď ale pomyslela na tú starkú, ktorá jej o Tornallym a Mariene toľko rozprávala, prišlo jej na um vždy to príslovie „Stará ľúbosť neplesnivie“ a vtedy sa smútok rozlial po jej tvári. Pozrela na Tornallyho, ktorý pozoroval pilno každé jej hnutie a zdala sa robiť si výčitky, ba sa i zasmiala nad svojou mysľou, že na dačo podobného mohla mysleť. A jaká je ona detinská ešte.
Tu pocíti jemné stisnutie ruky, ktorá spočívala v ruke Tornallyho. Jako mluno prebehnul ju stisnutím ruky, jakýsi rozkošný pocit, ktorý ju k Tornallymu natoľko pútal, že nemohla odolať, aby sa k nemu bližšie nenaklonila a ani sama nezvedela, len keď jej hlava spočinula na jeho ňadrách.
„Oj, ja blažený! Môj sen sa splnil!“ Pri tých slovách Hedvika sebou trhla, chcela utiecť, ale darmo! Nohy ju nechcely poslúchať a ona klesla zpäť do náručia Tornallyho.
„Tornally! prečo ma týraš!“ zvolala deva a skrývala perliace krišťály, ktoré jej padaly z očú. Prečo ma nenávidíš? Či je to tvoje srdce zo žulovej skaly, jako skalistý tvoj Muráň, o ktorom vravíš, že je nedobytný. A či že srdce nemáš, že ma necháš trápiť sa. Znič ten kvet razom, povrhni mnou, ale ma netýraj. To vieš, že ťa ľúbim, tys mňa vypočúval, ty si nesníval, bo to skutočnosť bola. Prečo nekarháš zjavne moju netečnosť, ktorej som sa dopustila, prečo vymýšľaš sny? Povedz, že ma neľúbiš, všetko, všetko povedz, len ničoho neskrývaj. Ach, ja nešťastná dievčina!“
Tornally stál ako bez seba. Každé slovo mu odumrelo na ústach. On to všetko považoval za druhý sen.
„Je to možné, je to pravda Hedvika? Pre Boha, vzpamätaj sa! Čo si to riekla? Ja ti nerozumiem!“
„On mňa neľúbi a preto ma nerozumie,“ hovorila vo veľkom žiali a chcela sa vyslobodiť z náručia, do ktorého ju silne ovinul Tornally.
„Ľúbim Hedvika, ľúbim! Ale či ty neľúbiš Bejiho?“
„Bejiho?“ opakovala s udivením deva; „ja Bejiho? – Tornally, ako si na to prišiel? Ha už sa pamätám z mojich rečí, ktoré si zle počul, alebo zle rozumel. Ale, či ti to ešte opakovať, že ťa ľúbim. Ty mi neveríš?…“
„Verím ti, duša moja! lež ver i ty mne: i ja ťa ľúbim, ľúbim, krásna deva; – oj, ja šťastný, že ťa môžem ľúbiť a šťastnejší tisíc ráz, že som od teba ľúbený!“
Sotva dohovoril, zahvízdalo niečo povetrím; Hedvika vykríkla, siahla si k srdcu, kde ju niečo zabolelo a zďaleka bolo počuť divoký smiech, ktorý sa strácal v háji. Hedvika krvácala z ľavého boku, Tornally to nezbadal. Jeho ruka, ktorou objal Hedviku, bola šípom prehnaná, ktorý i Hedviku poranil, ale druhý šíp uviaznul v gaštane.
„Prekliata zločinecká ruka!“ vykríkol Tornally, vytrhol šíp z ruky, opustil Hedviku a bežal v tú stranu, z ktorej mu dochádzal k ušiam divoký smiech. Keď sa na Hedvikin výkrik sišli k nej sluhovia, našli ju v mdlobách. Každý myslel, že je zavraždená, že už viac nežije, pretože jej krv uchádzala práve od srdca. Ako mrtvú odniesli ju do paloty. Že jej objavenie v tomto stave vzbudil úžas, to si každý môže domysleť. Šípy, ktoré na mieste činu našli, boly šípy mladého Tarnovského. Tarnovský zmiznul. Tornally sa tiež nevrátil. Ľudia rozprávali, že videli Tarnovského ešte s niekým v háji a okolo sadov prechádzať sa. A pretože deň predtým mal s Tornallym hádku, čo sa nikdy nestávalo, uzatvárali mnohí, že sa chcel pomstiť nad ním, že sa ale minul cieľa a poranil sestru a mysliac si, že ju zavraždil, dal sa na útek. Niektorí udávali s istotou, že to nik iný nebol, ba dokazovali, že ho na vlastné oči videli, keď sa tam skrýval i keď utekal pred Tornallym. Ale kam sa podel, nevedel nik povedať. Prešiel deň i dva týždne a o ňom ani o Tornallym ani chýru nebolo počuť.
5 Mariena
„Povaha človeka mení sa každých sedem rokov,“ vzdychla si Zuzka súc o samote, „čo sa ale Bašu týka, ten jak sa raz zmenil, vždycky tak zostáva.“ A Bašo sa i skutočne nezmenil veľmi, leda, že sa lakomejším a divokejším stával. Ako Bašo, tak bol i život na Muráni. Shon sberby vždy trval a keď i prestal, trvalo to len dotedy, kým sa sberba neodstránila na lúpež. Plakala Rimava i s jej dolinou a Vzdychavka plná žiaľu vlievala sa do Muráňky zarmútenej, lebo zo šumných lesov číhaly strach a hrôza. Úbohý ľud sa tešil: „Však dá Boh, že sa to premení.“ „Dlho to trvať nemôže!“ vravely staré babičky, „Boh sa nebude môcť na to dívať.“ Ale prešiel rok, prešiel i druhý, i tretí a tak to i ďalej išlo: časy sa nemenily, zbojstvo sa rozmáhalo a ľudia neboli viac ani životom istí. Ľud už pochyboval, že sa to zmení. „Zlé semeno, tak ľahko nevyhynie,“ vraveli ľudia, na čo druhí: „Ej, horkáže nie. Ale človek musí vedeť, ako ho má kynožiť. Pominie ono i toto zbojstvo, nech sa len do krajiny pokoj a poriadok umiesti!“
„Hm, veď je to, ale to hneď nebude. Jazvec nevylezie tak ľahko z diery a chytaj ho v nej. Čo urobia zbojníkom muránskym, keď sa do hradu zatvoria?“
„Jazvecovi ľahká pomoc i rada, ten sa vyleje – podobne i s Muráňom to bude,“ hovorili druhí. „Veď Bašo nebude už dlho pánom, bo mladý Tornally prevezme už skoro svoje dedictvo. Divné je to ale s tým pánom, že o ňom nič nepočujeme. Bol by už i čas, aby domov prišiel, veď už veru bude dospelý. Na ostatok Boh zná, čo sa s ním porobilo, kto zná, kam ho ten Bašo sprevodil?“
„Divno, veru divno je to,“ krútil nejeden hlavu nad tým keď prišla reč na mladého Tomallyho, čo sa nezriedka stávalo.
Poddaní Tomallyho boli mu oddaní a preto často ho spomínali a všeličo znali o ňom jeden druhému povedať. Bašu ale nenávideli a keď počuli od Kováča, abo Zuzky, ktorí sa k nim zo zámku tu i tu pridružili, že chce Bašo svoju Marienu vydať za Tornallyho, zamračili svoje tváre, jak by im to nebolo po vôli. A preca ju mali všetci radi, všetci ju považovali za zosobnenú dobrotu. Keď Mariena sišla niekedy do Muráňa, všetko sa tešilo, všetko sa k nej tislo. Deti ju maly rady, bo ona im vždycky buď sama niečo priniesla, alebo po Zuzke posielala. Jestli komu chybovalo, niečo na živnosti a ona sa to dozvedela, hľadela každému odpomôcť vzdor tomu, že jej to bolo častokrát ťažké a stálo ju to sebazaprenie vyžiadať niečo od otca. A keď sa jej niekedy podarilo niečo vykonať pre dobro ubiedených, nečakala nikda na chválu.
Dobrá bola Mariena a preca pri tom všetkom, že ju i radi mali, neradi počuli, keď sa hovorilo, že si ju Tornally vezme, že im bude paňou.
Bolo to raz v nedeľu, keď prišiel Kováč dolu do dediny, kde bola pod lipami sídená skoro celá dedina Muráň. Mládež sa zabávala po pažiti, starší sa ale shovárali, alebo sa prizerali na hry. Sotva ale spozorovali Kováča, išli mu niektorí naproti a uvedli ho do kola, aby im rozprával. Po všeobecnom pozdrave z jednej i z druhej strany, keď sa pospytovali jak sa ktorému vedie, sú-li zdravi všetci doma, čo robia, prešla reč i na panstvo. Avšak všetci hovorili obozretne, bo sa báli, aby ich nik neprezradil: bo beda tomu, kto by sa len slovom bol opovážil zavadiť o panstvo nejak urážlive; toho by správca Muráňa keď nie celkom, teda z polovice umučil, že by zostal na večné veky žobrákom. Čo kto hovoril prísnejšie, abo nepriaznive o činoch panstva, robilo sa to medzi tymi najdôvernejšími. Preto i teraz reč nezačali poddaní, ale sám Kováč. Oni sa síce neobávali a neskrývali nič pred Kováčom, bo poznali samojediného na zámku, ktorý s Bašom nesúhlasí a divili sa len nad tým, že ho Bašo čo svojho protivníka už dávno nevyobcoval zo zámku, jako to urobil ostatným priateľom Tornallyho, okrem Kováča a Zuzky.
„To je výskanie zas tam hore!“ hovoril Kováč, „neviem, veru neviem kedy bude tomu koniec? Tí lotri zase vyrabovali jeden kostol. Strieborné pokále, tuším jeden je zlatý z nich, vyrabovali z rima-brezovského kostola. Ja som sa tešil, že príde mladý Tornally už onedlho domov a že urobí tým lúpežiam koniec, ale jako počuť, nehodlá toho roku prísť. Nedávno prišiel Beji z Poľska, kam ho Bašo vyslal, neviem k akému účelu, ten rozprával, že je chorý. Keď vyzdravie skoro možná, možná že nás navštívi i so svojou nevestou. Má to byť, jak hovoril, veľmi krásna kňažná, vojvodova dcéra.“
Po celý ten čas nik ho nepretrhol v reči, všetci načúvali s najväčšou pozornosťou. Pri spomenutí nevesty Tornallyho, tváre ich sa vyjasnily a jeden si vzdychol, keď počul, že si už nevezme dcéru zbojníkovu, ale dcéru bohatého vojvodu. Preca sa ale ani jeden neopovážil prezradiť svoju radosť nad tým. Kováč by bol ešte ďalej rozprával, ale v tom prišiel niekto k nemu, pošepnul mu niečo do ucha, na čo on vstal, podal každému ruku a odobral sa od nich s tými slovami:
„S Bohom buďte, musím odísť do zámku, na niečo ma potrebujú. Keď mi bude možné, prídem ešte dneska medzi vás!“ S tým odišiel.
Ustatá mládež už odpočívala od svojich hier. Starší sa shovárali ďalej. Dôvernejší si všeličo pošepkávali, čo druhí nesmeli počuť. Iní zas vyzerali, či sa Kováč nevráti. Čas sa míňal, jeho nebolo videť. A keď už i slnko zachodilo, a mnohí sa porozchodili, nastúpili i ostatní svoju cestu, každý do svojho príbytku sa poberajúc. My nebudeme každého sledovať po jeho ceste, ale obrátime sa za Kováčom rovno do hradu, ktorý po ceste o všeličom rozmýšľa, prečo bol z podzámku povolaný. Ale darmo, nič mu neprišlo na um. Jeho sprievodca mlčal. Prišli do hradu, zkadiaľ sa poberali rovno do zámku. Kováč vošiel dnuká do chodby, jeho sprievodca ostal vonku.
V nádhere ozdobenej dvorany zámku muránskeho sedela šumná deva ponorená v myšlienkach. Na jej tvári zobrazená bola boľasť a smútok, ktorý ale robil jej krásu tým viac zaujímavou. Z peknej hlávky kol okrúhlej tvári vlnily sa pekné, jako hodváb jemno na žltkasté vlasy asi osemnásťročnej devy. Zpod bieleho vysokého čela, žiarilo pekných pár očiek. Deva bola veľmi zamyslená, bo sa zdalo, že nepozorovala, keď sa dvere roztvorily a dnu vošiel Kováč.
„Ráčily ste ma volať, slečna?“ pýta sa vstúpivší, avšak až na druhom raze dostal odpoveď.
„Áno, Kováč môj, ja som vás dala zavolať a to vo veľmi dôležitej veci. Preto by som si žiadala od vás, aby ste predo mnou celkom dôverne hovorili. Je tu reč o Tornallym, nechcem byť zdlhavá, preto vám to zkrátka poviem. Medzitým si sadnite,“ pri tom ukázala miesto, aby sa vedľa nej usadil.
„Vy viete, Kováč môj,“ pokračovala slečna, „čo môj otec so mnou zamýšľal,“ a tu pozrela na Kováča, ktorý spustil dolu hlavu a nič nevravel. Na malé okamženie nastalo ticho. My toho použijúc, vyzradíme láskavému čitateľstvu, že pekná devuška táto bola dcéra Bašu muránskeho. Bola to tá istá, ktorá sa s Tornallym zabávala, jeho družka Marienka, s ktorou sa on tak rád hral, kým sa on čo chlapec na Muráni zdržoval. Odtedy ale už viac rokov prešlo. Z mladého dievčaťa vyrástla krásna panna, ktorá sa s otcom v ničom nesrovnávala a Tornally stal sa mladíkom.
Dávno tomu, čo sa oba nevideli, preca ale ani ona jeho, ani on ju zabudnúť nemohol. Jak Marienka Janka, tak Janko Marienku neraz spomínal, neraz si jeden i druhý žiadal, keby sa len na chvíľku mohli videť.
„A roky išly, letá sa míňaly,
a oni čo den videť sa žiadali.“
Keď Kováč neodpovedal, pokračovala ďalej:
„Vy viete i to, že následkom zničenia plánov otcových zamýšľa nové plány, lebo nechce Muráň pustiť zo svojich rúk. Jeho plán je: skrze svazky rodinné panstvá Tornallyho v rukách podržať, ktoré následkom jeho zasnúbenia sú pre Tornallyho stratené. Od Bejiho a jeho bratov je môj otec podhuckávaný, hocjakými prostriedkami statky, ktoré mu právom neprináležia a na ktoré prisahal, že ich chce len dočasne verne a svedomite opatrovať, ako pozorujem od niektorého času, chce si otec, jakoby z pomsty, podržať.“
Starušký Kováč bol ako dieťa, nemohol ani slova preriecť a tak rád by bol hovoril, tak rád deve zaďakoval, že sa aspoň jedna duša nachodí na Muráni, ktorá s ním rovnako myslí. Avšak pre veľký nával, ktorý sa mu nakupil v ňadrách, nemohol. Prenikavý pohľad starcov, vrelý bozk, snáď prvý v živote, ktorým poctil krásnu devu, že jej peknú ruku poľúbil, mal vyjadriť jeho vďaku za spoluútrpnosť k jeho chovancovi. Oj, jak by si teraz bol prial, aby to nebola pravda, že je Tornally zasnúbený!
Dlho potom hovorila ešte Marienka s Kováčom, mnoho mu prezradila, čo mu bolo neznáme o úmysloch Bašových. Lež i ona prevládaná akýmsi pocitom, ktorý ju natoľko zaujal, že viac ani hovoriť nemohla; riekla ešte Kováčovi, aby chránil Tornallyho, že ho preto dala zavolať a vzdialila sa do bočnej svetlice. O chvíľu i Kováč opustil dvoranu.
Pominul deň i druhý, Kováč myslel ako by vyslobodil Tornallyho z nebezpečenstva, ktoré mu skutočne hrozilo. Slová Marienkine boly pravdivé: jej otec premenil svoje plány. Bolo to na tretí deň po tom, čo sa Kováč s ňou shováral. Náhodou zablúdil ku čiernej izbietke Bašovej. Počul, že sa niekto tam shovára, proti svojej obyčaji zastal, aby počul, kto to tam? Čo chvíľa rozoznal tri hlasy. Bol to sám Baša so svojím bratom a Bejim. Z izbietky bolo počuť nasledujúce:
„Ponechaj to na nás dvoch, my to všetko tak urobíme, že ani najmenšie podozrenie nesmie na teba padnúť. To ti ale hovorím, že len pod tou výnimkou, že mi k jeho neveste dopomôžeš!“
„Myslíš ale moju dcéru a či Tarnovskú?“ bolo počuť druhý hlas, hlas Bašov, jako ten prvý hlas Bejiho.
„Tarnovskú myslím,“ hovoril prvší.
„To je síce ťažká vec,“ povie na to tretí, „ale myslím, že sa dá previesť.“
„Svoju dcéru by som ti mohol prisľúbiť skôr, nežli tam tú. Čo budem môcť to urobím za teba a jestli si spokojný s mojou Marienou, rád ju mám, ale ti ju sľubujem, keď si v slove dostojíš. Keď bude možné vražde vyhnúť, to jej vyhni. Upotreb ju len keby nanajvýš nebezpečenstvo hrozilo. Máš môj sľub. Koho chceš, toho vezmi so sebou. Z hradu ale nechoďte razom, aby to nebolo nápadné. Pozajtra môžte odísť. Na druhý týždeň bude u Tarnovského veľká poľovačka, bolo by najpríhodnejšie v tej ho uloviť, lebo do zámku vlámať sa, jako ty myslíš a tak odviesť, je vec nesnadná.“
„To je už naša vec,“ hovoril prvší hlas. „Ja som presvedčený, že budeš s nami spokojný. A o dva týždne si ty dedičom, čili dedičom nášho Muráňa, ktorý nám také služby koná, jako nik na svete.“
Kováčovi sa hlava zakrútila, ani nevedel, jako sa odtiaľ vzdialil. A bol i čas, bo beda by mu bolo, jestli by sa bol obmeškal a Bašo ho tu zastihnul, a nielen jemu, ale i Tornallymu, bo sotva že sa vzdialil, čierna izbietka sa otvorila a Bašo i so svojimi dôverníkmi vystúpili z nej.
Ešte ten samý deň vyžiadal si Kováč dovolenie opustiť na nejaký čas Muráň, aby mohol svoju rodinu vo Spiši navštíviť, čoho i obsiahnul.
Umluvené i vykonané. Na druhý deň boly strojené výpravy na oboch stranách hradu a obe v skrytosti, aby ich nik nespozoroval a na tretí deň kráčalo päť mocných chlapov k poľským hraniciam, za nimi šli ešte niektorí. Prv ale nežli títo všetci, opustil Muráň Kováč, ale šiel cele druhou cestou. S ním ešte i druhí dvaja.
Niekoľko dní neskoršie, čo uplynuly dva týždne, rozniesla sa tá povesť po Uhorsku, menovite na Muráni, že sa Tornally stratil. Jedni hovorili, že bol zavraždený i so svojou verenicou, tretí zase niečo inšieho vedeli rozprávať. Celý Muráň sa obliekol v smútok, ale nikto nesmútil tak, ako Mariena, dcéra Bašova. Ju stíhal najväčšmi osud. Sotva rok pominul, čo jej matka a pred niekoľko mesiacmi, jej po matke najmilšia pestúnka Zuzka, po nej zas priateľ, na ktorého si rada spomínala, zanechali ju samotnú.
„Chudák Tornally, tys preca musel padnúť, padnúť len preto, abych ja sa trápila vo večnom žiali až k hrobu. Padnul si preto, že si mal bohatstvo. Otec, nešťastný otec, prečos ho zavraždil. Prečo si vo svojom slove nedostál? Nešťastná deva! Mati ma nechala! Srdce otcovo skala! Otec? – Zločinec! – Ha! Otec vrah!“
A cez jej myseľ prelietaly strašné myšlienky, až žiaľom a plačom ustatá zaspala v mdlobách.
Chýr o smrti Torn