„No, mne naostatok kdekoľvek, len pivo nech je na niečo.“
Tak pán Komárek zaviedol spoločnosť do svetochýrneho Kravina. Nenačapovali hosťom síce do „súdkov“: tú výsadu majú iba denní hostia. Ale jednako, keď pán Beran potiahol z pohára, zadýchal sa a po chvíli riekol priduseným hlasom: „Jako křen!“
Komárek sa uklonil, ako by pochvala bola jemu patrila. A kým pán Beran chváli plzenčinu — a to nie iba rečou — za ten čas on vynakladá všetko, aby pripútal pozornosť nesmierne roztržitej Boženy.
Všakové záhady padnú do očú človeku trochu mysliacemu. Tak i pán Komárek, vtedy ešte nie JUC, ani nie poručík v rezerve, neraz sa zadíval na sprievod v uliciach pražských, keď pochovávali vyslúžilca alebo írečitého mešťana a člena „ozbrojených sborov pražských“. Tie chocholy, čákovy, tie porteépée a hviezdičky, tie šnúry a kystky — všetko samá pozlátka, samý blesk, klam a mam! Pomyslel si. „Predsa sú ľudia len deti! Neodhodia hračiek, ani keď srieň padne na brady a hlavy.“ Zastavil sa neraz podvečer i na Priekopách, kde sa prechádzajú mladí lajtnantíci, štrngajúc šabličkou a zakášajúc ľavou nohou. Nemohol sa ubrániť, nie závisti, ale úsmevu polozlostnému, poloironickému. „Koľko tu „prázdnej pýchy,“ myslieval si. „A načo? Na uniformu! Na uniformu, ktorú nestihli sme pokryť slávou ako Napoleonovi granátnici.“ Tak hútaval vtedy a ešte inakšie.
Medzitým stal sa dôstojníkom v rezerve, mal tiež uniformu! Nepovstala ani v „ateliéri“ Chvapila a Vavrušku, dvorných krajčírov: povstávala po čiastkach, skupovaná u pokútnych firiem, je i obšuchaná, najmä na švíkoch presvitajú vyblednuté nitky: a predsa je hrdý na ňu, teší ho, že ho v nej vidí Božena, i nenávidí ministra, že mu ju zakazuje stále nosiť. Také, hľa, záhady vynorujú sa v živote!
O pol siedmej vstala spoločnosť od stola. Pán Komárek má znamenitú myšlienku. Nechá vianočku tu, „zabudne“ ju. Vydýchol si, keď sa trochu vzdialili. Umienil si venovať sa Božene.
Za nimi počuť skoky. Áno, tak skákať môže iba sklepník s vyčaptanými nohami. Pán Komárek cíti, hoci nevidí, že je to sklepník. A nemýlil sa.
„Pri stole zostal tento balík,“ obrátil sa k pánu Beranovi, ukazujúc vianočku, pravda, zabalenú.
„Ja nie,“ odmieta pán Beran.
„Odtajím i ja,“ myslí si pán Komárek.
„Vy ste niesli čosi,“ dovtipuje sa pán Beran. „Áno, pamätám, že ste čosi niesli.“
„Áno, ja,“ priznáva sa pán Komárek. Oči by preborily nešťastného sklepníka za veľkú ochotu a svedomitosť. „Vidím, že sa jej nesprostím — budem mať pre ňu ešte nejaký škandál ...“ No musí sa zachovať ako dôstojník. Siahne do vrecka a podáva sklepníkovi šesták. Sklepník sa klania hlboko — no oči sa mu smejú, smejú. Vie, čo je v papieri. „Viem, že najprv prekutal, čo tam bude — sklepník je vždy zvedavý,“ durdí sa pán Komárek.
„A čo to vlastne nesiete?“ pýta sa pán Beran, keď sklepník odišiel.
„To sú... No, nič takého!“ Je zapálený až po uši: všetci hľadia naň zvedavo.
„Aha!“ žartuje pán Beran, veľmi rozveselený plzenčinou. „Nechcete povedať — nechcete!“
Pán Komárek skutočne nevie, kam sa obrátiť.
„Ja by rada vedieť, čo to ozaj máte!“ prekára ho už i Božena. „Ukážte!“
„To už nie!“ vraví on vážne. „Ostatne, nieto tam nič zvláštneho. Také pletky!“
Božena už mlčí; vidno, že sa hnevá.
„Ešte toto —ešte toto!“ zúfa pán Komárek.
„A nebude vám to na obtiaž?“ pýta sa pán Beran. „Franta by to mohol niesť.“
„Ach, to už nie, bolo by mu ťažké,“ bráni sa pán Komárek.
A v úzkostiach prišla mu naozaj skvelá myšlienka. Obzerá sa po námestí, a hľa, neďaleko pod bránou stojí dievčatko asi desaťročné; predáva ruže.
„Idem k tomu dievčaťu tamto,“ vraví ostatným, „je z nášho domu, ono mi zanesie balík.“
Rozumie sa, že dievča nebolo z jeho domu. No také malé cigánstvo neuškodí tak veľmi ani uniforme.
Pristúpil k dievčaťu a pýta sa:
„Máš maminku?“
„Maminka mi zemřela,“ odpovedá dievča mechanicky. „A tatínek taky.“
Zvláštno, že každému takémuto dievčaťu „maminka zemřela a tatínek taky“. „Ozaj zvláštno,“ dumá pán Komárek. „Len či je to pravda — to!“ A pokračuje:
„Tak tu máš vianočku, bude ti na večeru.“
Dieťa nevie, čo má robiť. Či ďakovať, či sa smiať, či plakať. Niečo podobného dosiaľ sa mu nepritrafilo — nemá na to formulky. Pán Komárek sa ostatne o to nestará. Vybral si ružičku, vlastne puk, a vtisol dievčaťu šesták do ruky. Je úplne šťastný. Iba si myslí: „Tá vianočka bola drahá. Dal som za ňu dva šestáky — a dva šestáky zas, kým som sa jej sprostil. A ten sklepník, to je bezočivec!“ Obzrel sa ešte raz k bráne, čo robí dieťa. A hľa, nie je už samo. Stojí pri ňom starý pán, v ruke má paličku striebrom okutú. Vidno, shovára sa so sirotou.
„Jest, Bože, tých penzistov tu!“ rozjíma pán Komárek. „Stavím sa, už sa vypytuje, čo som jej to dal, za čo... Roboty to nemá, musí byť všade, kde niečo šuchne. Nežije to z penzie, ale z klebiet a zvestí. Protivný národ!“
Ale cíti sa jednako znamenite. Idúc popri strážnikoch nad clom, usmieva sa. Tu, hľa, by bol musel rozbaliť vianočku a zaplatiť taxu. Ach, bola by sa Božena smiala! Mráz ho prechádza pri tej myšlienke.
V divadle bol úplne šťastný. Sedí síce v úzadí lóže s malým Frantom na vyvýšenej lavičke — no vidí dosť. Ostatne nepozerá na javište. Ani nevie, čo sa vlastne hrá — dráma alebo opera, alebo balet.
Iná dráma hrá v jeho prsiach! Má sa on na čo dívať. Sedí pred ním ona — tváre jej nevidno: len účes, ktorý mu pripomína vianočku, ale vianočku veľmi peknú, čo by jej sedela na vrchhlave, a uško, drobné uško; no zdá sa mu, že v ňom plno všakových záhad ako v najtemnejšej Afrike. Vôbec takého uška nikdy, nikdy ešte nevidel.
Medzi dejstvom druhým a tretím oznámená bola dlhšia prestávka. Šlo sa do foyeru. Tam už našli jednotlivcov i skupiny, živo besedujúcich. Tí, čo prišli z lóží, sedadiel a fotelov, prechádzajú sa. Tí, čo cez dva akty stáli, rozložili sa na mäkké kanapy, stopujúc lenivo pohyb a šum dookola. Beranovci obzerajú obrazy, Božena študuje dámske toalety, či v niečom nezaostala za módou.
Práve sa chceli pustiť foyerom, keď zastal pred nimi akýsi starý pán. Pán Komárek ho pozná. Ten istý, čo stál pri sirote s ružami.
„Čo ten tu hľadá?“ hnevá sa pán Komárek. „Vidno, že nás naschvál vyhľadal.“
„Dovoľte, aby sa vám predstavil. Ja som Václav Nemec, hospodársky správca na odpočinku.“
„Povedám, penzista!“ zlostí sa pán Komárek. „Kto iný by bol!“
„Ja som František Beran z Kozodub, majiteľ realít,“ odpovedá pán Beran s vidieckou prostodušnosťou. „Teší ma veľmi, že mám tú česť... Toto je moja rodina.“
Poklony a podobné formálnosti.
No pán Nemec nie je spokojný. Hľadí na pána Komárka — ale ten, ako by nebadal, čo sa robí, blúdi očami po ľuďoch.
„Ja vlastne by si prial soznámiť sa s pánom dôstojníkom, ktorý, ako vidím, patrí tiež do ctenej spoločnosti,“ vraví starý pán trochu urazený.
„Veľmi zdvorilý!“ myslí si Božena. „Tak čo sa nepredstavil jemu?“
„Antonín Komárek,“ predstavuje sa mu tento nechutne.
„Skutočne sa teším. Bol som totiž mimovoľne svedkom vášho šľachetného činu. Ozaj zdobí vašu rovnošatu! Preto som si dovolil...“
„Škoda o tom hovoriť!“ vraví pán Komárek veľkodušne.
„Viem ceniť vaše city. Nech nevie ľavica, čo robí pravica. No musel som sa ich dotknúť: velí povinnosť. Ja som totiž predsedom spolku „Samaritán“, ktorý v tieto dni stratil jednateľa. Musel sa presťahovať na vidiek. A horlivý jednateľ je dušou spolku. Šťastná náhoda zaviedla ma na stopu jednateľa takého. Prosím vás, neboli by ste ochotní venovať sily svoje spolku nášmu?“
„A čo sa vlastne stalo — aký skutok?“ pýta sa pán Beran nesmierne prekvapený.
Ostatní tiež nechápu, o čom sa vlastne hovorí.
„Toto. Ten pán daroval chudobnej sirote via — „Prosím!“ zahriakol ho pán Komárek. Pot mu vystúpil na čelo.
„No, tak mlčím,“ svolil pán Nemec. „Prosím, ráčte sa osvedčiť, či prijímate môj návrh.“
„Nemožno mi prijať,“ vraví pán Komárek. Zobudil sa v ňom JUC. „A to z týchto príčin: nie som členom vášho cteného spolku, som c. a kr. dôstojníkom a ako taký podrobený zákonom a vôli predstavených, a napokon,“ doložil to so zvláštnym dôrazom: „boli ste svedkom, ako vravíte, šľachetného skutku, ale nie svedkom toho, z akej pohnútky sa ten čin zrodil. Ubezpečujem vás,“ riekol to skoro zlostne, „vo mne ste nenašli človeka, ktorého ste nájsť chceli.“
Pán Beran je ohlušený toľkou výrečnosťou. „Bude dobrý advokát,“ myslí si. No na pána Nemca reč mladého dôstojníka neurobila dojmu.