8. Štvorlístok
V nasledujúcej noci po týchto udalostiach svietilo na severne ležiacej bašte zámku Balockého jedno malé okienko.
V tajnej chyžke bašty prechádzal sa Ulrich Cilley v rozdráždených myšlienkach, ktoré sa zračili v nevoľnom, zimničnom potrhovaní jeho líc, v zmraštenom čele, zlosť šľahajúcich očiach a v strmých pohyboch tela.
Pred ním stáli ako skamenelé tri postavy nám už známych tajných vyzvedačov jeho, Krahulca, Kaňúra a Vlčúra, očakávajúc oslovenie a rozkazy svojho veliteľa.
Zrazu zastal Ulrich pre nimi a meral ich od päty do hlavy.
„Vydajte počet pôsobenia svojho. Začnite, Sperber!“
„Gottes Blut, zle sa vodilo, ani s jednou, ani s druhou slúžiť nemôžem,“ odpovedal Krahulec chladne.
„Tölpel
16
Tölpel – (nem) chumaj
,“ zmrmlal Ulrich. „A ty, Habicht, získal si Valgathovu dôveru?“
„Nejde to, pane. To je zatvorená šelma, nikomu neverí. Dostal som však vplyv na hradného ženu. Hluchá je síce, ale lakomá, blesk zlata ju ku všetkému zvedie.“
Cilley sa opovržlivo usmial a obrátil sa k Vlčúrovi:
„No a s Hraškom ako stoja veci, Wölfel?“
„Znamenite, pane. Ten je v našej hrsti – hotový k vykonaniu všetkých vašich rozkazov. Žiada však poistenie svojho majetku, ale za dcéru svoju že stáť nemôže.“
„Dobre, Wölfel, dobre! Keby nie tam sprostý Sperber, mohli už byť holubice v klietke.“
„Pane, žiadne urážky, bo na česť rytiersku!“ rozhorlil sa Krahulec a udrel rukoväť šable, až zaštrngotala.
„Mlčte, vy nejapník! Vypustili ste i mladého Huňada z pasce – a dal som vám dosť zavčasu vedieť o jeho schôdzke!“
„Gottes Blut, to je veľa! Či ja za to môžem, že nemotornosť Kaňúrova všetko pokazila?“
„Nemotornosť – moja?“ ozval sa tento a položil svalovitú ruku Krahulcovi na plece, ako čo by ho chcel rozmliaždiť. „A čože moje rany? Pozri mi v tvár – či je to nie dôkaz mojej hrdinskosti?“
Skutočne, na jeho nose modré znaky Hrabinových zubov i doteraz boli viditeľné.
„Rytier Sperber i chytenie Kraskovo zmaril,“ žaloval Vlčúr, keď videl, že sa na veliteľa Balockého zámku zo všetkých strán valia útoky. „Dal som mu to rozkazom Hraškovým včera na známosť, on však – čerti vedia, z akých príčin – pustil vtáka v pokoji, bez toho, aby sa bol zmocnil písomných, iste na Huňada znejúcich a uňho sa nachádzajúcich návodov.“
„Gottes Blut, vy jeden kameň dujete! Nazdáte sa, že som ja váš blázon?“ zareval Krahulec a pľasol Vlčúra, až sa mu v očiach zaiskrilo, Kaňúra ale búšil v prsia tak, že sa tento, jednak predvčerajšími dobrodružstvami zmorený, roztiahol po zemi jak veľký, tak dlhý.
„Krv, krv,“ škrečali títo oba a tigrím skokom oborili sa na Krahulca, on však vyhnúc ich útoku, odtiahol sa do jedného kúta, kde chrbát v bezpečnosti majúc, vytasil meč i postavil sa k obrane.
Všetko toto sa stalo tak skoro, že Cilley, prekvapený celým výjavom, nemal ani času položiť bitke medze.
„V mene Jeho Jasnosti, pokoj! Zrušili ste mier: padáte pod súd tajný,“ zvolal naostatok, keď videl, že to nejde do žartu. „Pokoj, povedám! Krv jedného padne na druhých a pomstí ho rytierstvo. Pre náš veľký cieľ rozšírenia Nemectva a našej moci zaprisahám vás – pokoj!“
Ostatné slová Cilleyho účinkovali.
Brnkanie mečov stíchlo, nemajúc krvavého výsledku.
Krahulec bol spôsobný šermiar, obratne odrážal naňho padajúce meče odporcov. Títo, počujúc hrozby Cilleyho, skryli ich v pošvy a pozrúc strašným pohľadom pomsty na Krahulca, pristúpili k Cilleymu bližšie v očakávaní ďalších jeho rozkazov.
Prebitý Ulrich cítil, že jestli tieto, nateraz rozpadnuté nástroje svoje chce k ďalším cieľom upotrebiť, musí ich aspoň naoko spojiť. Znal si on vážiť udatnosť Krahulcovu, líškárstvo Vlčúrovo a dobrú vôľu, vernosť a oddnosť Kaňúrovu. Tieto vlastnosti málo síce stáli, ale dovedna spojené, vedené chytrým rozumom, mali preňho dôležitú cenu. Cítil i to, že jestli nechce vzbudiť revnivosť, zášť medzi nimi a nedôveru v nich naproti sebe, musí zaobchodiť trochu opatrnejšie, ich rytierskemu stavu primeranejšie. Premeniac teda svoj predtým nadutý a rozkazujúci hlas v zvuky priateľstva, prehovoril k nim takto:
„Zle to s našou vecou vyzerá, keď my, zabudnúc naše velikánske ciele, snahy a smery, pri každom nedorozumení, pri každej najmenšej nepatrnej urážke budeme ničiť sami seba. Naše osoby nie sú naše. My sme zasvätencami veľkého účelu, rozšírenie to Nemectva a s týmto západnej vzdelanosti, a skrze túto našej nadvlády. Ako takíto musíme zaprieť seba samých, ku ktorej cnosti, ako vidím, ste vy ešte nedospeli. Nedurte sa! Uctím vaše pochopy o rytierskej cti, ale s touto teraz na stranu. Berte si zo mňa príklad. Sperber, ty si bol prítomný a vieš, aká sa mne, mne, Ulrichovi Cilleymu, priateľovi Fridricha a zastupiteľovi Ladislava, stala dnes potupa. Lež, čo povedám – mne! Nielen mne, ale i celému Nemectvu! Za tento posmech, za túto strašnú potupu musíme sa tým lúpežníkom pomstiť. Sperber, sadni k stolu a píš. Rozdelím vám vaše budúce úkoly.“
Krahulec si sadol a Cilley diktoval takto:
„Urodzenému Jánovi Huňadovi, správcovi Uhorskej krajiny, odkazuje Ulrich Cilley, gróf štajerský, pokoj a priateľské pozdravenie!
Milý, drahý! Vyjavujem urodzenosti vašej súcit nad stratou pri Lučenci, ktorú jedine zrada našich obapolných nepriateľov zapríčinila. Náš odporca Jiskra so svojimi lúpežnými rotami, opojený svojím víťazstvom, chce Uhorsko – ako toho mám isté dôkazy – podmaniť svojej moci. Ba prepych a ctižiadosť jeho je tak veľká, že so zapredaním svätých práv koruny nášho maloletého zverenca Ladislava – mieni túto položiť na svoju zradnú hlavu. Prisahal zničenie statného maďarského národa, prisahal zahladenie vášho hrdinského rodu. Urodzenosť vaša zná dobre oceniť toto nebezpečenstvo, ktoré hrozí drahému Uhorsku. Pretože naše záujmy či občianske, či rodinné – slúži mi to k hrdosti a k potešeniu, že moja dcéra zasnúbená je vášmu mladšiemu synovi Matejovi
17
Matej – mladší syn Jána Hunyadiho, brat Ladislavov, neskorší uhorský kráľ Matej Korvín (1443-1490)
– sú totožné, vyzývam vás: by ste bez odkladu, zoberúc všetky možné sily, uderili na lupiča krajiny Jiskru a jeho roty, pomstiac našu stratu pri Lučenci a oslobodiac nešťastné Uhorsko od jeho zradcov a utláčateľov. Zničenie týchto podarí sa nám teraz istotne, mám v ich službe našich ľudí, ktorí nám k ich zahladeniu dopomôžu. S týmto vašu urodzenosť bližšie zoznámi oddávateľ tohto listu, rytier Wölfenburg, ktorého ako dôverníka môjho vašej milosti snažne odporúčam. Cilley.“
Potom doložil vlastnoručne:
„P. S. Mám isté dôkazy toho, že starší syn vašej milosti Ladislav je v úzkom spojení s nepriateľmi vlasti, s Valgathom a druhými. Chodí k Valgathovej dcére na zálety. Cilley.“
Dodiktoval.
I zložiac dovedna list a opatriac ho svojou pečaťou, oddal ho Vlčúrovi, vytešenému nad očakávaným posolstvom svojím.
„Tak, Wölfel! Spolieham sa na tvoju chytrosť, opatrnosť a rozvahu. V obleku, tvojmu rytierskemu stavu primeranom, nepoznane však vydáš sa hneď na cestu, a tento list oddáš správcovi krajiny, kde ho dostihneš. Pokús sa o jeho dôveru, splnomocňujem ťa k všetkému, čo uznáš za dobré pre rozšírenie Nemectva. Zbohom!“
Kývol, a Vlčúr, vrhnúc víťazný pohľad na Krahulca a Kaňúra, pobral sa von.
„Sperber! Píšte ďalej,“ velil Ulrich.
„Milka moja drahá! Osud našej láske nepraje. Podrobme sa mu, lebo s osudom bojovať je darmo. Môj otec sa dozvedel o našom spojení, i preklial lásku našu. V tvojom otcovi vidí len lúpežníka a do svojho rodu lúpežné plemä prijať nechce. Zbohom naveky! Ladislav Huňad.“
Cilley zložil i tento lístok, keď bol napodobnil meno Lackovo, i kývol Kaňúrovi.
„Rytier Habicht, spomenuli ste hradného ženu. Oddajte tejto vážnej matróne týchto pár dukátov i s týmto lístkom, aby ho o niekoľko dní Valgathovi podšmarila. O mesiac vy budete veliteľom zámku Drienčanského. A teraz choďte, nechajte nás samých.“
Kaňúr radostne sa uklonil, prijal list i dukáty a odišiel preč.
„Sperber, na vás čaká najväčšia, najslávnejšia, ale i najťažšia úloha,“ pokračoval Ulrich, keď sami boli ostali. „Vy ste však ten muž, ktorý jej dostojíte. Počúvajte ma teda. Ako ste zbadali, ide o to: i Maďarov i Čechov jedných skrze druhých zničiť a to sa – musí podariť. Úprimný Huňad môj cieľ nechápe, dôveruje mi, nazdajúc sa, že mi bohvieako záleží na jeho aziatských hordách a čárdach. Na šťastie mu je Jiskra v oku, a môj list jeho pomstu istotne roznieti. Jeden druhého musia zničiť, to je isté; lebo v jedno spojení by zatriasli celým Nemectvom. Eh, a to sa stať nemôže. Práve naopak! Na ich rumoch rozšírime vševládu Germánstva na východ, bo to jeho úloha! Toto všetko, Sperber, vám, ako zasvätencovi našej spoločnej veci, tým cieľom predkladám, by ste, pred očima majúc velikánsky náš zámer, naúčali sa hoc i len naoko proti vašej rytierskej cti konať, lebo váš budúci, úkol – je zrada.“
Krahulec vstal hore i pozrel prenikavo do Cilleyho diabolsky zoškňúrenej tváre.
„Áno, zrada, zajtra zradíte mňa, Hrašku a druhých našich českých prívržencov.“
„Nechápem prečo a ako,“ pretrhol reč Krahulec.
„Prečo?… Ach, nuž pre naše ciele! Jiskra sa musí znepokojiť. Zasejeme nedôveru medzi nich samých. A o mne už jednak vie, čo má zmýšľať. Či ešte nechápete, Sperber? Vy ste padli uňho tiež do podozrenia. Vie on dobre, čím ste mi. Zajtra možno vám vezme veliteľstvo tohto zámku. A to sa stať nesmie, lebo som vás určil k zrade týchto hradov na Huňadove ruky. Chápete už?“
„Dokonale, pán gróf; ale to je – podlosť!“
„A prečo?“ spýtal sa Cilley posmešne.
„Prečo?… Nuž, pre rytiersku – česť. Ja vám slúžim proti Čechom a Slovákom, ale s Maďarmi nemám nič. Slúžim Nemectvu, a nevidím, k akému prospechu mu bude, keď zradím tieto hrady na Huňadovu ruku; veď sú jednako v našej moci.“
Cilley zamyslel sa i pozrel tajne a nedôverivo na Krahulca, ktorého odpor ho prekvapil.
„Ostane pri tom,“ riekol naostatok určite. „Vaša zrada započne sa zajtrajším dňom. Jiskrovi, Valgathovi a druhým zdelíte to, čo som Huňadovi písal, pravda, len natoľko, nakoľko k očisteniu vášmu je potrebné. Stanete sa naoko mojím najúhlavnejším nepriateľom, by vám tým viac dôverovali. O vašom počínaní týždenne mi dáte zprávu, ako i o branných poriadkoch Jiskrových. Z ohľadu vášho držania sa v páde útoku Huňadovho dostanete úpravu pozdejšie, keď sa vaše pochopy o rytierskej cti trochu zmenia. Áno, zmenia sa, lebo vás odporučím Jeho Jasnosti Fridrichovi – a povýšenie na hodnosť ríšskeho grófa vás neminie. No, a teraz porobte poriadky, aby som sa naskutku mohol vzdialiť.“
Krahulec, privedený medovým motúzkom ríšskeho grófstva k inakším pochopom o rytierskej cti – ako sa z jeho jasajúcej tvári dalo vidieť – pobral sa von vyplniť Cilleyho rozkazy.
„Ničomná žobrácka zberba!“ sipel tento a črta opovrženia hrala kolo jeho tenkých perí. „Ničomná zberba, dá sa v službu a o cti rytierskej hovorí! Vyžmýkam vás ako citróny a – suchú kôru odhodím preč.“
9. Vyslanci
Рiesočnatou púšťou medzi Böszörményom
18
Böszörmény – správne Hajduböszörmeny, mesto v župe Hajdu
a Debrecínom brodila sa koňmo jedna asi zo šesť osôb záležajúca družina; bola unavená síce, ale predsa napredovala vo veselom zhovore.
Boli to Jiskrovi vyslanci Krask a Brezovický v sprievode Meluzíny Hraškovej, ktorá, v rytiersky šat oblečená, javila vo svojom štíhlom, ohebnom vzraste príjemnú, mladistvú postavu panoša. Vyslanstvo viedol Lacko Kanižay
19
Lacko Kanižay – László Kanizsai, sedmohradský vojvodca (1459) a hlavný lovmajster (1466)
, maďarský junák výraznej tváre, ktorého jeho priateľ Lacko Huňad tomuže potajomne v ústrety bol poslal.
Títo štyria jazdili v jednom rade popredku, za nimi jachal na svojej Strele Hrabina a Kanižayho zbrojnoš.
„Ej, Jánoš koma“
20
Koma – (maď.) kmotor
,“ prihováral sa náš Matej lámanou maďarčinou svojmu súdruhovi opálenej tváre a čiernych vysúkaných fúzov, „to sú vám, čert mi a vám do duše, biedne kraje. Len nebo a piesok, a miesto povetria lapaj do pažeráka prach – ebadta!“
Jánoš sa smial a vytiahnuc spoza sedla kulač, podával ho Hrabinovi.
„Napite sa, komám! My na Dolnej zemi hortobáďsky
21
Hortobáďsky – od názvu rozsiahlej pusty Hortobágy, ktorá sa rozprestiera západne od Debrecína
prach s érmelléckym
22
Érmellécke – názov chýrneho vína, ktoré sa rodí na pahorkatine Érmellék východne od Debrecína i teraz na území Rumunska
zalievame. A, Isten az atyám
23
Isten az atyám – (maď.) boh mi je otcom
, tak vám pažerák vyplákne ani vaša hronská voda.“
Hrabina sa nedal dva razy ponúkať, napil sa a kývaním hlavy dosvedčoval pravdu Jánošových slov.
Vtom zadupotalo dačo, a popri nich letela postava jazdca v rytierskom brnení so spusteným vizírom na šišaku, predháňajúc našich jazdcov.
„To náš neznámy z Böszörménya!“ skríkla Meluzína, keď neznámy jazdec popri nich preletel. „Eh, vyvolám ho na kopiju!“ I uháňala za ním.
„Stojte, rytier, dlžný ste nám na včerajšiu otázku odpoveď!“ rozkazovala Meluzína, keď ho na jednej zákrute bola predhonila.
„Nemám času na odpoveď!“ zamrmlal jazdec i bodol koňa, ako čo by jedným skokom sa chcel zbaviť prítomnosti dodievajúceho panoša.
Bolo už pozde.
Krask, Brezovický, Kanižay a dvaja zbrojnoši obstúpili v kolese oboch.
„To je násilie, páni!“ preriekol neznámy zmeneným hlasom a cez vizír jeho zašľahol blesk zlosti.
„Odpoveď, alebo lámajme piky,“ velila Meluzína.
„Ani jedno, ani druhé! S pannami nešermujem!“
Meluzína sa zapálila; videla, že je prezradená.
„Ach, či tak? Šermujte teda so mnou!“ preriekol Brezovický i chystal sa k útoku.
Neznámy jazdec bol v rozpakoch. Zlostným zrakom merajúc obstupujúcu ho družinu, obrátil sa naostatok ku Kanižaymu; vytiahol spoza ramenného náprsníka lístok a oddal mu ho.
„Ako vidíte, ja som poslaný od Jeho Jasnosti pána cisára Fridricha k jeho veľkomožnosti správcovi krajiny. I oddávam sa do vašej záštity. Medzinárodné právo vyslancov viete uctiť.“
„Tak je, páni; pokoj útoku,“ preriekol Kanižay, keď poverujúci lístok bol prečítal. „Rytiera Wölfenburga beriem pod moju ochranu. Ostatne, pán Wölfenburg, sám ste si príčina. Mali ste sa nám ešte včera zveriť. No ale nič to, jazdime ďalej.“
Keď sa dvojaké vyslanstvo znovu pustilo v jazdu, kývol Hrabina Jánošovi rukou. Tento, nazdajúc sa, že spoludruh jeho znovu vysmädol, podával mu kulač.
„Pravdu máte, Jánoš koma, dajte sem; dač mi je na žalúdku a na jazyku, nech si ho spláknem. Viete čo, Jánoš,“ pokračoval ďalej, keď si to dač skutočne bol splákol, „to vám je, prisámbohu, taký rytier, ako my dvaja, to vám je, na môj hriešnu, Vlčúr, Hraškov zbrojnoš z Hrachova; poznal som ho po zelených očiach. Len kí ho čerti za nami vlečú?“
To dopovediac, šibol svojho koňa i ponáhľal sa za Meluzínou, ktorá tiež trochu od predných jazdcov nazad zostávala.
„Vaša milosť, zle sme! Strigôň hrachovský je s nami; čerti vedia, kde sa tu vzal,“ šepkal jej ticho Matej.
„Pst, Hrabina, viem ja to všetko; ale vieš čo? Popchni koníka, uháňaj napredok a rozpovedz Kraskovým menom Lackovi Huňadovi všetko, čo si videl. Dolož – Cilley, alebo Jiskra!“
Hrabina si to nedal dva razy rozkazovať. Ako čo by chcel svoju Strelu len skusovať, dal sa do behu, i namieril prosto k Debrecínu, ktorého jediná v tom čase veža vystupovala v diaľke na obzor ako na mori sťažeň.
Krask sotva spozoroval spech Hrabinov, tým viacej Wölfenburg.
„Neznám, páni, vaše obyčaje, len sa mi vidí neslušným, keď zbrojnošstvo letí pred rytierstvom,“ preriekol nevrle, uhádnuc cieľ Hrabinovho spechu.
„Lepšie, keď je popredku, ako nikde,“ odsekla uštipačne Meluzína, narážajúc na osamotenosť Fridrichovho vyslanstva.
„Máte, páni, bezočivých panošov!“ zlostil sa Wölfenburg.
„A vy v jednej osobe i rytiera i zbrojnoša; neviem, ktorý je pôvodný,“ posmeškoval panoš.
„Höll und Tod!“ zhomral Vlčúr, keď zbadal, na čo panoš naráža, i lapal sa šable.
Meluzína odopäla zo sedla korbáčik.
„Rytier z Wölfenburgu, či poznáte moju zbraň? Taže ticho, lebo vám hneď zasolím.“
„A ja vás pasujem na rytierstvo tak, že sa vám hneď v očiach zaiskrí!“ zareval vyslanec Cilleyho, i hnal sa s vytasenou šabľou na panoša, ktorý však ohebne sa vyhnúc namierenej rane, praskol korbáčikom Vlčúra v oči, že sa mu až šišak i s vizírom striasol.
„Pokoj, páni!“ velil Kanižay, ktorému bol tento výjav nepochopiteľný. „Brezovický, rozkážte si panošovi a vy, Wölfenburg, neurážajte sám svoj vyslanecký ráz, zadosťučinenie sa vám inokedy dostane.“
„Bedár, podlý sluha!“ horlila Meluzína, darmo tíšená Kraskom a Brezovickým. „Nie, páni, to zrada. Viem ja všetko. Dolu vizír, zradca, nech ťa po holej tvári vyšibem!“
Ktozná, čo by sa s úbohým Wölfenburgom bolo stalo, keby v tom okamžení neboli zahučali trúby a od debrecínskej strany sa nebola zjavila družina, v čele ktorej na utešenom sivkovi vznášala sa polobožská postava mladého hrdinu Lacka Huňada.
Zjavenie toto zamedzilo ďalší výsledok Meluzíniných vyhrážajúcich sa rečí, obapolné vyslanstvá sa zriadili v šík a Kanyžaym vedené postupovali mladému Huňadovi v ústret.
„Ha, rytier Krask! Vitajte na našich dolnozemských pustatinách,“ volal Lacko vítajúcim hlasom na nášho Mirka, keď sa mu bol priblížil. „Šebko Rozgoň! Vystúpte von, predstavujem vám vášho súpera!“
Krask a Rozgoň podali si ruky, i merali sa od päty k hlave.
„To ste vy, Janko Brezovický? Ako vidím, máte roztomilého panoša!“ prihováral sa ďalej Huňad vlastnou mu prívetivosťou k súdruhovi Kraskovmu a pozeral ľúbezne po zapálenej Meluzíne, ktorá akoby zaslepená, klopila čierne oči k zemi.
„Predstavujem rytiera Wolfenburga, vyslanca Jeho Jasnosti Fridricha, ktorý sa asi pred hodinou k nám pridružil,“ hovoril Kanižay; i oddával Lackovi jeho poverujúci list.
Vyslanstvo Fridrichovo Lacka ani zamak neprekvapilo. Na Vlčúra, ktorý takže očakával pozdravenie syna správcu krajiny, ani nepozrúc, priblížil sa k panošovi, kývol mu tajne a tento ruku najsamprv na ústa, potom na prsia položiac, kývol takže na znak toho, že mu porozumel.
„Som Wolfenburg, vyslanec Jeho cisárskej Jasnosti. Žiadam a prosím prednosť výsluchu u veľkomožného vášho pána otca,“ zamiešal sa Vlčúr, pantomímou Lacka a Meluzíny znepokojený.
„Na príslušnom mieste vás nezameškám ohlásiť, pán z Wolfenburgu. Prednosť vyslanstva nariadi jeho milosť môj pán otec. Ale, páni, blíži sa poludnie, a na nás v Debrecíne čaká obed.“
To dopovediac, bodol sivka, a celá družina spiechala v to mesto, v tých časiech ešte neúhľadné, podobajúce sa roztratenej väčšej dedine.
Debrecínske bydlisko správcu krajiny Jána Huňada bolo ozrutné síce, lež nemotorné, neúhľadne stavané. Bol to nepravidelný štvorhran na jedno poschodie, podopretý malými vežičkami v každom uhle. Vysoké, lež úzke gotické obloky, zastreté železnými mrežami ako sakom, a čiernošedivá farba stien dodávali tejto stavbe zasmušilého výzoru dakéhosi rázu dávnovekosti. Koldokola bola hlbokou priekopou obohnaná a naproti bráne, dnu do vnútra stavania vedúcej, vznášal sa spadný most, ktorý však teraz dolu spustený poukazoval na bezpečnosť obyvateľov tejto dolnozemskej pevnosti. Vnútornosť stavby záležala z mnohých pevne sklepených chyží a teremov, určených k obydliu ako panstva, tak čeliadky i zbrojencov.
Vo vrchnom poschodí, v obednej dvorane pri úzkom gotickom obloku, stál Ján Huňad, správca krajiny uhorskej, zadumaným okom pozerajúc na jeho synom vedené vyslanstvá, k pevnosti sa približujúce. Za ním asi na dva kroky stál biskup a dôverník jeho Ján Vitéz a Tomáš Székely, skúsený to vojvodca a verný prívrženec Huňadovského domu.
Správca krajiny sa zrazu k obom obrátil a s vytešenou tvárou ukazoval im vpredu vyslanstva k pevnosti sa blížiacu synovu junácku postavu, ako čo by týmto posunkom chcel dať najavo svoju hrdosť nad zdarilým prvorodencom.
I biskup Vitéz
24
Ján (János) Vitéz – uhorský humanista, diplomat, tajomník Jana Hunyadiho, neskôr veľkovaradínsky biskup a ostrihomský arcibiskup (1408 – 1472). Bol kancelárom kráľa Mateja
i Székely zdieľali radosť otcovou a stavali na Lackovi budúcnosť Uhorska.
V tom okamžení, ako vyslanstvá vstúpili do pevnosti, pokročil správca krajiny v dvorane trochu dopredu, oprel sa ľavou rukou na svoj meč i očakával ohlásenie vyslancov.
Tento moment je najpríhodnejší k tomu, aby sme slávneho Jána Huňada, hrdinu kresťanstva, toho veku najväčšieho, o vlasť, trón a kresťanstvo najzaslúžilejšieho, najšľachetnejšieho muža, ač krátko, predsa významnými ťahmi opísali.
Slávny tento muž mal teraz práve päťdesiat rokov, stál teda na kulminatívnom punkte mužskosti, na vrchole slávnych činov veku. Jeho postava prostredného vzrastu javila v každom jej pohybe a posunku skutočný ideál dokonalého hrdinu. Vysoké čelo s výraznými ťahmi vrások, prežitých trudov a starostí, orlí nos, sivé, lež prenikavé oči pod hustými obrvami, mužským fúzom zatienené ústa prívetivej črty – slovom, celá tvár, dlhými, čiernymi, na plecia sa vlniacimi vlasmi ovenčená, tvorila nezapomenuteľný výraz junáckeho, pevného, mužsko-prívetivého výzoru. V úplnom súmere s hlavou stáli všetky údy tela, mohutné prsia, svalovité ruky, široké plecia, pevné nohy a primerane štíhly driek.
Bol oblečený v ústrojný maďarský šat. Nazelenkastý, zlatými šnúrami obšitý dolman, takejže farby nohavice, na pleciach voľne visiaca menta, vpredku striebornou retiazkou a prackou spojená, kordovánové čižmy s veľkými jazdeckými ostrohami, k tomu široký skrivený meč – predstavme si všetko toto v jeden súmerný celok zliate, a márne významnú postavu Jána Huňada, správcu uhorskej krajiny.
Dvere sa otvorili, dnu vstúpil Lacko Huňad, i urobil vojenskú poklonu.
„Dvoje vyslanstiev, otče, jedno od Jiskru, druhé od cisára Fridricha.“
„Ktoré sú osoby vyslanstva, syn môj?“
„Z Jiskrovej strany Mirko Krask z Tábora a Janko Brezovický, z grófa Cilleyho, poťažne Fridrichovej strany rytier Wölfenburg. Prosím o prednosť vyslyšania prvších.“
Huňad obzrel sa na Vitéza a na Székelya.
„Páni a priatelia drahí, vy sa lepšie rozumiete do ceremónií ako ja. Určite vyslanstvám prednosť.“
„Cisár a Cilley!“ povedal biskup.
„Jiskra,“ preriekol Székely.
„I ty, syn môj, si za Jiskru? Odpusťte, otče Vitéz, podrobím sa väčšine. Lacko, očakávam vyslanstvo Jiskrovo.“
Biskup Ján Vitéz, úhlavný nepriateľ husitov, ako kacírov vypovedaných zo všeobecnej cirkvi, zmraštil čelo, no nepovedal ani slovo: vedel dobre, že raz vypovedané slovo Huňadovo je nezlomné.
Lacko otvoril dvere, a dnu vkročil Krask i Brezovický.
Zastanúc na tri kroky pred správcom krajiny, ktorý ich mladistvé postavy bystrým okom meral, uklonili sa vojenským spôsobom, a keď Huňad takže vážne rukou k uvítaniu kývol, začal Mirko Krask v latinskej, toho času diplomatickej reči takto:
„Veľaslávny, veľkomožný správca kr